„Fotím to, čo žijem," říká v rozhovoru ajťák, cestovatel, dobrodruh, fotograf, dokumentarista a „bílý Něnec" Marcel Rebro

Někteří naši čtenáři znají vaše fotografie z Galerie Megapixel, ne každý zná ale vás. Mohl byste se krátce představit a říct něco o sobě, tedy odkud jste a čím se živíte?

Ahojte. Som zo Slovenska. Momentálne mám „trvalý pobyt“ na striedačku v bratislavskej mestskej časti Rača a štajerskej dedinke Steinhaus am Semmering. Som ajťák. Kedysi som programoval, dnes mám v profile napísané tuším „IT solution architect“. 

Ačkoliv se prezentujete především prostřednictvím dokumentárních souborů, věnujete se i mnoha dalším žánrům jako například wild-life, sportu, street foto, ale také podvodní, letecké nebo infra fotografii. Jak dlouho fotografujete a jak jste se k focení dostal?

Ako 15 ročný som si spravil základný parašutistický výcvik – vo vtedajšom Zväzarme. V roku 1986 som sa dostal do strediska vrcholového športu v Lučenci. Mal som ruský foťáčik Smena M-8, čo mi kúpil otec. V Lučenci bola komplet vybavená tmavá komora. Ako športovci sme veľa cestovali a starší kolegovia skoro všetci fotili. Tak som cvakal aj ja so svojou Smenou. Fotil som kamarátov parašutistov. Ako balia padáky, trénujú, vyskakujú z lietadla. Skúšal som fotiť aj počas voľného pádu – s foťákom normálne v ruke. Bola to celkom zábava. Pretočiť film, natiahnuť spúšť, zamieriť krpatým hľadáčikom... ale sem tam som niečo ulovil.

Patří některé z toho výčtu žánrů, kterým se věnujete, k vašim nejoblíbenějším?

Fotím to, čo žijem. Som, napriek svojmu veku, asi dosť nevyhranený a zaujíma ma veľa vecí. A veľa veciam som sa venoval a venujem. Karate, potápanie, parašutizmus, lyžovanie, skialpinizmus, lezenie, streľba... mám rád prírodu a hory. Ale najradšej fotím ľudí. Často ani nejde o to fotenie. Rád cestujem a  spoznávam nových ľudí, počúvam ich príbehy.

Jakou fotografickou techniku aktuálně používáte?

Vždy a zásadne tú, čo mám so sebou . Roky som fotil na fullframe Nikon. Bolo to super, ale pri mojich aktivitách hrá rolu hmotnosť a rozmery. Tak som pred pár rokmi prešiel na mikro 4/3 systém. Telá mám Olympus (OM-System), sklá Olympus a Panasonic. Keď idem naozaj naľahko, beriem si Sony RX100. Prešiel som generáciami I, II, III, V, VI. Aktuálne mám funkčnú len päťku. Ostatné držali dlho, ale nevydržali... popadali zo skál, utopili sa a tak.

Už jsem zmiňoval vaše skvělé dokumentární sety, které jednoznačně patří v Galerii Megapixel k tomu nejlepšímu v tomto žánru. Za mě jsou velmi silné, a to hned z několika důvodů. Jednak pracujete s mnoha výtvarnými výrazovými prostředky, díky kterým dostávají vaše fotografie určitý nádech poetiky. Za další máte velice vytříbený vkus pro kompozici a v neposlední řadě nabízíte divákům poměrně rozsáhlé soubory, které jdou v daném tématu často do hloubky. Pro diváka proto mají hodně cenou informační hodnotu a navíc jsou velmi  autentické. Podle čeho vybíráte témata, kterým se chcete věnovat?

Zvyknem hovoriť, že destinácia, do ktorej sa chytám, by mala spĺňať dve kritériá – nemalo by sa tam dať dohovoriť po anglicky a nemala by sa tam predávať kola. Ale vážne – snažím sa hľadať etniká, ľudí a témy, povedzme, na okraji spoločnosti. Ľudí žijúcich v prostredí čo najmenej poznačenom civilizačnými výdobytkami, ľuďmi žijúcimi v súlade a harmónii s prírodou a svojim okolím. 

Všiml jsme si, že pro každý ze svých dokumentů vybíráte poměrně specifickou tonalitu a navíc občas tlumíte barvy. Vybraného stylu se pak držíte napříč celým setem. To funguje velmi dobře jako určitá vodící linka. Děláte tyto barevné úpravy spíše pocitově, nebo skrývají nějaký promyšlený záměr?

Som slabý, ale že tragicky slabý v postprocese. Tie moje „presety“ vznikajú tak, že začnem fotiť nejakú tému. Upravujem fotky, snažím sa a... zrazu vznikne niečo, čo sa mi pozdáva. Tak si to uložím a upravím v tomto štýle celú sériu. Ale po pravde – mám dva či tri BW presety a dva farebné. Teraz začínam prichádzať na chuť čistej neupravovanej reportážnej fotografii. Asi najmä vďaka tomu, čo aktuálne fotím.

Do podvědomí naší Galerie jste se dostal mimo jiné díky opravdu úchvatnému dokumentu, ze života etnické skupiny, kterou jsou Něnci. Jde o kočovné komunity, které žijí tradičním způsobem života a se svými stády sobů se pohybují v oblastech Sibiře, kde není výjimkou, když teploty klesají na 30° nebo 40° pod bodem mrazu. S jednou z těchto brigád, jak byly v dobách bývalého sovětského svazu označeni a jak si dnes sami říkají, jste strávil dvě nebo dokonce tři zimy, jestli se nepletu. Povídání o těchto expedicích by patrně vydalo na celou knihu, ale přesto mi to nedá se nezeptat. 

Áno, strávil som tri zimy s 8. kaninskou brigádou. Žil a kočoval som s nimi. Stal sa so mňa „Biely Nenec“. Tak ma začali volať obyvatelia z dedín na severe. Možno preto, že mám bielu bradu. Alebo možno preto, lebo som vraj jediný „biely“ človek, čo s Nencami za posledných desať rokov kočoval. Neviem. Ale som „Biely“  a som na to hrdý.

Jak jste se do tohoto prostředí dostal?

Fotil som raz v slume v Bagladéši. A domáci na mňa pokrikovali „čajna, čajna, čaá, čaá“. Mysleli si, že som Číňan a chceli odo mňa bakšiš („na čaj“). Pýtal som sa svojho fixera prečo. No a že pred pár týždňami tu boli čínski fotografi a za fotenie im platili. Večer som sa na hoteli „sťažoval“ Garikovi Avanesianovi. On mi na to povedal, že vie o mieste, kde na Číňanov  určite nenatrafí. A povedal mi o Nencoch. Sám ich nestretol, ale počul o nich pri svojich cestách po severe Ruska. Má kamarátku Tatianu, čo má cestovku v Archangeľsku. Tá má nevlastnú sestru Marínu, čo pracuje ako novinárka v Mezeni – mestečku na úplnom severe Ruska, na mieste, kde končí „civilizácia“ a začína Nenecký autonómny okruh. A Marína pozná Alexandra, čo žije v dedine Kariepolje, neďaleko ktorej majú Nenci zimný tábor. Slovo dalo slovo, Garik zabezpečil logistiku a šlo sa za Nencami. Prvýkrát na skúšku aj spolu kamarátom Patrikom. Potom už sám. 

Jak přijali středoevropana s fotoaparátem a jaký vztah jste si s touto komunitou vytvořil?

Pamätám si na prvé slová Koľju, keď sme sa stretli v dedine Sovpolje. To je taká prestupná stanica pri ceste do tundry. Zbadal ma v mojom civilnom oblečení a povedal „Zomrieš“. Nič viac. Nezomrel som a z Koľju sa stal môj výborný kamarát. Je najmladší z bratov Kaňjkuovcov a na pomery Nencov aj dosť veľký srandista. Spočiatku to bolo také oťukávanie. Ale keď zistili, že dokážem celkom obstojne fungovať v zime a mraze, v podmienkach, ktoré aj Rusi zo severu považujú za drsné, že viem loviť a uloviť, veľa sa zmenilo. Ale najdôležitejšie podľa mňa bolo, keď si uvedomili, že ich nechcem len fotiť, ale naozaj pochopiť ich spôsob života a stať sa jeho súčasťou. Vtedy sa naozaj všetko sa zmenilo.

Raz som sa bavil s Jigorim o náboženstve a viere. Vravel mi, že sú úplne neveriaci. „Teda nie úplne neveriaci,“ povedal mi.  „Ja verím hlavne sám v seba a svoje schopnosti. Verím aj v svoju rodinu a členov našej brigády. A už verím aj v teba, Biely, lebo viem, že sa na teba môžem v tundre spoľahnúť. Lebo ty si už my. Nenec z teba nikdy nebude, lebo si nepil mlieko neneckej matky, ale si už syn tundry, lebo tundra ťa prijala,“ dokončil. Vtedy som sa rozplakal a slzy sa mi tlačia do očí vždy, keď si na tento okamih spomeniem. Bolo to úžasné a neopakovateľné.

Jak náročné bylo pohybovat se v podobných podmínkách, tedy několik týdnů ve sněhu a mrazu?

Mal som veľmi kvalitnú polárnu výstroj. Neskôr som ju ale vymenil za tradičné nenecké oblečenie – malicu. Na dlhých presunoch tundrou fungovalo lepšie. Veľa je ale o hlave. Ako si to človek nastaví. Ja mám zimu rád. Nie som žiaden otužilec, len mi skrátka zima nevadí. A tam na severe je zima iná. Je suchá. Mínus 5 v meste je podľa mňa horšie ako mínus 30 v tundre. Najnižšia teplota, čo sme mali, bola vraj pod -50. Neviem. Nemal som teplomer. Len mi vtedy omrzol nos a líce. Počas jazdy na skútri. V stane máme v noci, keď sa prestane kúriť, bežne -10 a možno aj menej. Raz som si nechal zavesené nad hlavou Garminy. V noci zamrzli, ale posledný údaj bol -12. Dá sa na to zvyknúť. Ako som už povedal – je to hlavne o hlave.

Jak se s tímto dobrodružstvím vypořádala technika?

Vypracoval som si systém, ako udržať techniku funkčnú. Fotoaparáty nosím na trakoch a vždy, keď nefotím, ich dám pod vrchnú páperovú bundu. Batérií do foťákov mám tucet a uložené čím najbližšie pri tele. Keď akumulátor zdochne, dám ho do vrecka, čo mám na tele, a vymením za zahriaty. Takto ho „recyklujem“,  kým nie je úplne vybitý. Preto nemôžem fotiť v malici – nemá vrecká a nedá sa rozopnúť. Moje Olympusy zimu zvládali dobre. Samozrejme, že LCD hľadáčik mrzol a bol výrazne spomalený. Často som videl scénu so skoro sekundovým oneskorením alebo aj vôbec. Som našťastie zvyknutý pracovať úplne bez LCD displeja a mám ho trvalo zaklopený. Ďalší problém bola samotná expozícia. Nosím dvoje tenké rukavice a na nich hrubé expedičné páperové. Keď boli teploty pod -40, vydržal som bez páperových rukavíc pár minút. Prsty mi tak stuhli od mrazu, že som necítil či som stlačil spúšť alebo nie. Používam tichú elektronickú závierku, a tak som často ani nevedel, či fotím alebo nie.

Nafotil som dosť záberov aj dronom. Jeho životnosť bola fakt v minútach. Navyše ovládanie joystickov v takej zime je veľmi náročné. Pri fotení sa človek aspoň trochu pohybuje, a tak sa zahreje. Keď ale lietam dronom a stojím na mieste, mráz lezie za nechty omnoho rýchlejšie a intenzívnejšie. Párkrát dronu došla šťava tak rýchlo, že jednoducho spadol ako kameň. Ale našťastie vždy do snehu a vždy sme ho našli.

Jak náročné jsou přípravy na cestu?

Mám dosť skúseností s pobytom na horách v zime. Brat absolvoval tri himalájske expedície a veľa vecí mi požičal on.  Prvýkrát som mal so sebou aj tak dosť veľa zbytočností. Druhýkrát to bolo lepšie a tretíkrát som šiel fakt naľahko. Najviac miesta mi zabrali knihy, čo som mojim kamarátom niesol. Moje knihy o nich.

Budete v těchto výpravách pokračovat?

Teraz je to kvôli ruskej agresii na Ukrajine nemožné. Na víza môžem zabudnúť. Mrzí ma to. Chcel som ísť aj tento tok v januári. Nedalo so. Tak som šiel tam, kde to celé začalo – do Bangladéša. A potom na Ukrajinu. 

Kromě cestopisných dokumentů se také věnujete vážnějším tématům, jako například fotografování válečného konfliktu na Ukrajině. Co pro vás bylo impulsem vydat se do těchto nebezpečných oblastí?

Aj nápad ísť na Ukrajinu vznikol v Bangladéši. A znovu bol pri tom Garik. Na prvú cestu sme šli spolu v marci. A aby sme nešli s „prázdnymi rukami“, zorganizoval som finančnú zbierku a nakúpil veci pre vojakov aj civilov. Hlavne zdravotnícky materiál a potraviny. Keď som po dvoch dňoch na ceste odovzdal krabicu turniketov (škrtidiel na zastavenie  masívneho krvácania)  zdravotníckej koordinátorke v Odese, vyhŕkli jej do očí slzy. Spýtal som sa, čo sa deje. Veď je to materiál za pár stoviek euro. „Uvedomuješ si, že každý jeden kus je potenciálne jeden zachránený ľudský život? Chápeš to? Jeden človek,“ povedala mi vtedy. A ja som vedel, že aj keby som už nespravil ani jeden záber, keby sme sa teraz otočili a šli domov, táto cesta mala zmysel. Ale záberov som spravil veľa. A turniketov som dodal od tej doby stovky. Teda dodali sme. 

Pri druhej ceste som sa dal dokopy s novinárkou Jankou Čavojskou. Spolu sme boli na Ukrajine trikrát. Vyzbierali sme aj celkom slušné peniaze. Zabezpečili sme rehabilitačný tábor pre 55 ukrajinských detí a matiek, čo prišli o otcov a mužov. Doviezli sme auto vojakom, desiatky kilogramov liekov, drony, powerbanky, laptopy, topánky, potraviny. To, čo naši priatelia na Ukrajine potrebovali a potrebujú. Práve teraz, keď robíme tento rozhovor, je tých 55 detí a matiek v tábore  na Zakarpatí. A na jar by sme chceli ďalšie zobrať na Slovensko. Nech si užijú aspoň týždeň šťastia, kľudu a mieru v krajine, kde nehrozí, že priletí ruská raketa.

Dostal jste se někdy do situace, kdy jste si říkal, že už je to možná za hranou a měl jste strach?

Jeden môj tréner (učiteľ) mi raz povedal: „Kto sa bojí, je mŕtvy. Ale ten, kto nemá rešpekt, zomrie tiež“. A podľa toho sa snažím riadiť. A budem sa opakovať – všetko je to o hlave. O tom, ako si to človek nastaví. Janka mi hovorila o jednej pani, s ktorou sa rozprávala v roku 2015 na Donbase. Pýtala sa jej, či ich veľa ostreľujú. „Ale hej, strieľajú stále, celý deň. Ale viete ako veľmi zdraželi paradajky?“ odpovedala pani. Vraví sa, že na všetko sa dá zvyknúť. V noci sa už na streľbu ani nezobudím. Kým to nepadne tak blízko, že nás zatrasie. V lete sa nám najlepšie spalo v podzemných bunkroch tesne pri nule. 

Jaké máte obecně zkušeností s tím, jak vás přijímají místní lidé jako dokumentárního fotografa v lokalitách, do kterých jste cestoval?

Ľudia na celom svete sú skvelí. Ja sám som vyslovene zlých ľudí stretol v mojom živote pár. Asi by som ich zrátal na prstoch. Neviem presne. Už som ich vytesnil  z hlavy. Spomínam si na tých dobrých a milých ľudí, čo som stretol. Ľudí, čo bez okolkov pozvali cudzinca k sebe domov, pohostili ho, nechali prenocovať. Čím menej sami majú, o to viac sú ochotní sa podeliť. 

Z vašich fotografií cítím poměrně velmi silnou vazbu mezi vámi jako fotografem a protagonisty vašich příběhů. Možná i právě proto jsou vaše záběry tak autentické, protože jste si nějakým způsobem získal důvěru dotyčných osob nebo komunit. Jak dlouho takový proces trvá a máte na to nějaký recept?

Snažím sa vždy naučiť aspoň pár slov a fráz v jazyku krajiny, do ktorej idem. Láme to ľady. Naozaj. Rád sa s ľuďmi rozprávam. Počúvam ich príbehy a zážitky. A popri tom si fotím. Keď sa stanem súčasťou deja, ľudia sa uvoľnia a prestanú ma vnímať ako cudzí a rušivý element. Nie vždy to funguje na sto percent, ale ako som už povedal – mám ľudí naozaj rád a široký úsmev odomyká ľudské srdcia. Kedysi dávno som riešil primárne technické akcepty fotografie. Neskôr som zistil, že dôležitejšie ako technika je oko. Dnes viem, že najlepšie fotky vznikajú srdcom. Je to tak. Nie foťák. Nie objektív. Nie oko. Otvorené srdce je to, čo dokáže spraviť dobrú fotografiu.

Stalo se vám někdy, že to nefungovalo a dotyčné osoby se jednoduše fotit nenechali, takže jste vyšel s prázdnou?

Ale áno. Je vyslovene zle „tlačiť na pílu“ a snažiť sa za každú cenu uloviť záber. Človeku tým môžem ublížiť. Jedno z pravidiel, ktorého by sa mal držať každý fotograf a žurnalista, je, že človek, s ktorým robím rozhovor, ktorého fotím, by sa po stretnutí so mnou nemal cítiť horšie ako predtým. Naopak, ak sa to dá, snažím sa vcítiť do jeho problémov, dodať mu silu a energiu s nimi bojovať. A funguje to. A že nič neodfotím? No a čo? Som na voľnej nohe, netlačí ma editor ani redakcia. Život ide ďalej.

Dokázal byste interpretovat nějakou vlastní definici, co to je dokumentární fotografie a co pro vás osobně znamená?

Pre mňa je to spôsob a cesta života. Snažím sa fotiť to, čo žijem. Ak chcem naozaj a úprimne niekoho pochopiť, nemôžem sa tváriť, že som nad vecou. Nechcem byť nad vecou. Trápia ma osudy ľudí, ktorých stretávam. Ak je to len trochu možné, snažím sa im nejako pomôcť. A vtedy ide nezaujatosť a nestrannosť bokom. Mne to ale nevadí. Takto mi to vyhovuje. Takto je to dobré.  

Máte nějakou radu pro ostatní, kteří by se chtěli věnovat tomuto žánru, jak tvořit opravdu silné a poutavé dokumentární soubory?

Asi sa točíme dokola, ale pre mňa je to naozaj jednoduché: usmievaj sa, rozprávaj sa, zaujímaj sa, počúvaj, snaž sa vcítiť do človeka. Buď jeho priateľ, nie nezaujatý pozorovateľ odniekiaľ z bohatej Európy.

Vzpomenete si na nějakou zajímavou zábavnou historku z vašich cest, kterou dáváte na večírcích k dobru?

Je ich naozaj veľa, desiatky. Veľmi rád spomínam na dvojičky Antona a Sťopu so 6. brigády. Zoznámil som sa s nimi, keď mali šesť rokov. Ukazoval som im na tablete fotky z mojich ciest. Bol som jeseň predtým na Galapágoch a doniesol som zábery žralokov a galapážskych korytnačiek.  Dvojičky sú veľkí zvedavci, všetok ich zaujíma a obaja chcú byť fotografmi, keď vyrastú. Spýtal som ich raz, prečo práve fotografmi. „Lebo veľa cestuješ a si ten najodvážnejší človek na svete,“ vraví Anton. „Ako to myslíš?“ nerozumiem. „No lebo si odfotil žraloka aj korytnačku,“ odpovedá. Ja mu na to vravím, že jeho otec dokáže prenocovať v tundre keď je mínus 30, vie uloviť vlka aj medveďa. Medveďa dokonca ulovil v rámci ritualizačného obradu sám a kopijou. „Ha, to predsa dokáže úplne každý,“ oponuje mi krpec. „Ale ty si jediný, kto odfotil korytnačku a prežil to,“ zaklincuje. 

Váš archiv ukrývá určitě mnoho tisíc fotografií, stejně tak jako hodně ucelených dokumentárních souborů. Neuvažoval jste o vydání nějaké monografické publikace?

Uvažoval. A uvažujem. Mám teraz rozpísaný druhý diel Nencov. Volá sa „Biely Nenec“. Pracujem na knihe „Nezlomní – príbehy z Ukrajiny“. Ale najskôr sa musím na chvíľu ukľudniť, sadnúť si niekam do domu pri pláži a venovať sa tomu. Lenže na Ukrajine je veľa práce. A aj inde ...

Máte ve svém portfoliu nějaký dokumentární soubor, který máte nejraději a na který jste opravdu hrdý?

Jednoznačne Nenci. A teraz „Nezlomí“ z Ukrajiny.

Jak to máte s inspirací, sledujete nějaké současníky, nebo ji hledáte u velkých jmen z historie dokumentární fotografie?

Môj vedúci katedry na „matfyze“, Jano „Bindži“ Pišút, mi raz povedal: „Keď chceš vidieť ďaleko, musíš stáť na pleciach veľkých“. Mal pravdu. Od veľkých mien z histórie beriem často inšpiráciu, súčasníkov sledujem. Ale neporovnávam sa. Vždy mám pocit, že ten druhý nafotil podobnú tému lepšie ako ja. Možno je to tým, že sa pozerám na svet mojimi očami a na ten môj pohľad som si už zvykol. Ak sme dvaja na tom istom mieste, aj tak spravíme rozdielne zábery. Každý vidí svet unikátne. Vidí a cíti  unikátne.

Existuje nějaká vysněná lokace, kam byste se rád podíval a zdokumentoval ji?

Nie. Žijem tu a teraz. Každá lokácia je taká dobrá, ako si ju spravím sám.

Co chystáte v nejbližší době? Pracujete aktuálně na nějakém projektu, nebo se chystáte na nějakou výpravu?

Tento tok mi všetok čas berie Ukrajina. To sa nesťažujem. Teším sa, že môžem pomôcť. Mal som ísť práve teraz na Východný Timor fotiť veľryby. Zrušil som to. Sú prioritnejšie veci. Rád by som šiel pozrieť do Náhorného Karabachu, ale nedá sa. Janka by chcela ísť teraz na pár dní do Libanonu. Pozrieť sa na problém Gazy „z opačného brehu“. Ak ma zoberie, asi pôjdem s ňou . Potom sa uvidí. 

autor fotografií: Marcel Rebro